Hudba 2

Svety, ktorým sa otvorila hudba ansámblu Alea všetkými svojimi aspektmi – spoločnosťou hry, individuálnymi vkladmi jednotlivých interpretov a výberom skladieb, nás strhávajú do seba, kamsi, kde sme ešte nikdy neboli, nielen zážitkovo, ale ani myšlienkovo, (hudobno) pedagogicky, muzikologicky, filozoficky. Východiskový „pocit“ je ten, že „toto tu ešte nebolo“ – inštrumentalisticky, organizačno-hudobne i aranžérsky. Slovo „pocit“ je v úvodzovkách, pretože nestačí na opis strhujúcna tejto hudby, ktorej vír roztáča nielen všetkých okolo – spoluhráčov navzájom, akordeonistu Borisa Lenka, huslistu Stana Palúcha, kontrabasistu Jána Krigovského a klaviristu Daniela Buranovského –, ale aj poslucháčov (na Bratislavskom hrade a nepochybne aj pri počúvaní tohto CD). Hráči nie sú egocentrickí, ich prítomnosť je prajná, účinkujú stmeľujúco, zdôverňujú či už v pozadí celku hudobného procesu alebo v jeho popredí. Započúvajte sa do tohto hudobného diania a zaraz vás ohromí ich pokora v zmysle otvorenosti všetkým parametrom hudobného diania a všetkým emocionálnym nuansám vývojových pásiem tejto hudby. Je to tak preto, lebo Alea sa teší z inakosti, praje ju akordeónu, husliam, klavíru i kontrabasu. Všetci sa tejto inakosti perfektne ujímajú, hrajú sa s ňou, vďačne sa jej oddávajú. Preto sme tu nepoužili slovo „zmocňujú sa“. Skadiaľ pochádza táto veľká hudobná sloboda? Od interpreta, skladateľa (Ilju Zeljenku, Jevgenija Iršaia, Martina Burlasa, Marka Piačeka, Petra Zagara, Astora Piazzollu) či prijímateľa tejto hudby? Pri hudobnej udalosti Alea smer prichádzajúcej slobody nie je dôležitý, dôležité je to, že toto šťastné združenie hudobníkov zieht uns hinan, povznáša nás nad nás samých, dáva nám rozmer, ktorý sme pred počúvaním tejto hudby ani netušili. Uplatňuje sa tu hudobno-samoorganizačná potencia hudobného nástroja, ktorá vedie k muzikálnym štruktúram zavŕšeným nekompromisnými (rozumej, bezpodmienečne sa dostavujúcimi) hudobnými zážitkami poslucháčov.

Alea je kondenzát hudobného životopisu jej tvorcov, ktorý do seba pretavil polydimenzionalitu ich tvorivosti, ich hráčsku, pedagogickú a vkusovú skúsenosť. Alea transcenduje. Bodka. Nepýtame sa čo, koho alebo kam transcenduje: prosto prekračuje von i dovnútra hudobných svetov, dáva telo ich logosu, ich štrukturujúcnu, a to napriek tomu, že nemajú dno, koniec. Ide tu – pri hraní hudby Alea a pri poslucháčskej participácii na nej – o hudobné maximum, pretože je tu popri profesionálnom hudobno-interpretačnom výkone aj všezasahujúce fieramente prenášajúce do našich čoraz zahmlenejších dní najvrúcnejšie svetlá hudobných kultúr aj iných kontinentov. Žeby reinkarnácia Astora Piazzollu s jeho transgesamtkunstwerkom alebo micro-macro-infinite-global-music na pôde bratislavského génia loci a jeho jednotlivých skladateľských individuácií? Keď počúvame hudbu tohto kompaktného disku, pocit spomenutej reinkarnácie máme prinajmenšom ako laici. Ale o koho iného ako o laika v profesionálne vydarenej hudbe ide? Profesionál má hudby dosť, častokrát aj v doslovnom zmysle slova. Poslucháč však hudby nikdy nemá dosť – a našťastie týmto vysoko kultivovaným poslucháčom je aj každý z členov zoskupenia Alea. Oddávajme sa teda spolu s nimi klokotajúcim virtuálnym hudobným zážitkovým svetom, ktoré nám prináša Alea, Afroditin-Venušin vrh, tri šestky hudby, šťastný hudobný počin. Pre Aténčanov bolo to, čo sa po latinsky volá alea, hodné svätyne. A čím by bola pre nich hudba tohto cédéčka?

(c) Jozef Piaček

Kúpiť skladby v iTunes